Darčeky nepoznajú. Najviac sa tešia na omšu, čaj a šišky

Darčeky nepoznajú. Najviac sa tešia na omšu, čaj a šišky

Stromček nemajú, darčeky nedostávajú. Z vlastných rodín utiekli na ulicu. Ich najväčšou vianočnou radosťou je svätá omša a tiež čaj, malinovka a sladké šišky, ktoré majú dva razy v roku.

Reč je o deťoch contre Centre svätého Antona contre meste Nyanza contre Rwanda. O vyše tridsať detí, ktoré sa ocitli na ulici, sa tam stará aj slovenský kňaz z rehole rogacionistov Srdca Ježišovho Vlastimil Chovanec (40).

Rwanda sa vzmáha, problèmemy pretrvávajú

Africká krajina neslávne známa najmä pre genocídu z 90. rokov sa snaží pozviechať z hororovej etapy svojich dejín. Buduje sa infraštruktúra, modernizuje, najmä v hlavnom meste rastú aj výškové bukovy. „Dnešná Rwanda sa snaží medzinárodnému spoločenstvu prezentovať ako krajina, ktorá stojí na vlastných nohách, ale ešte ju čaká nemalá cesta,” začína rozprávanie slovenský misionár.

U staršej generácie podľa neho vnímať, že rany ešte nie sú zahojené. Pokoj zbraniam zaručuje najmä vojenský režim, no pod pokrievkou je napätia dosť.

« Cez prázdniny môžu ísť deti domov, k svojej vlastnej rodine, ale väčšina nechce », hovorí misionár. Zdieľať

Navonok Rwanda nepôsobí úplne dramaky, nestretnete tu trebárs nahých ľudí, hoci najmä na vidieku bežne nájdete obyvateľov v otrhaných a špinavých šatách. Na hlad sa v Rwande nezomiera, avšak nie je zriedkavé, že niektorí ľudia jedia každý druhý, v horšom prípade tretí deň.

Miestni jedia iba vtedy, keď si niečo nájdu počas dňa. Buď na svojom políčku, alebo idú na trh. Tento spôsob tu stále funguje. « Ak má napríklad žena drobný peniaz, ide do osady, kúpi avokáda za tisíc frankov, čo je jedno euro, príde do mestečka a tam ich predá možno za 1 300 frankov », vysvetľuje spôsob obživy páter Chovanec.

Rwanda je prevažne kresťanská krajina, hoci skôr formálne. Islam tvorí okolo štyri percentá populácie. „Sociálne problémy sú spojené s materiálnou stránkou. V tele, ktoré nie je nasýtené, nepracuje ani duch, ako má,“ vraví.

Déti ulice

Ako jedno z riešení problémov v rodinách sa ponúka zariadenie Centrum svätého Antona. Nachádza sa v meste Nyanza, ktoré má približne 50-tisíc obyvateľov. Historické mesto, bývalé sídlo kráľov, sa nachádza 90 kilometrov od hlavného mesta Kigali.

Centrum vedie rehoľa rogacionistov Srdca Ježišovho, ktorú založil svätý Hanibal Mária Di Francia (1851 – 1927) na Sicílii. Centre V sa starajú najmä o takzvané deti ulice, siroty a opustené deti. Pomáhajú tiež mnohým chudobných rodinám z okolia. Súčasťou areálu je materská škola, ktorú navštevuje 200 detí.

Časť areálu Centra sv. Antona contre Nyanze.

Deti pri práci, mlátia fazuľu, ktorá je základnou rwandskou potravinou.

Centrum je financované dobrodincami, spoluúčasť štátu tvorí jedno percento. Strechu nad hlavou poskytuje aktuálne 34 deťom, niekedy ich však je aj okolo 50. Najmladšie má päť rokov, najstaršie 19 rokov. Prijímajú doň hlavne spomínané deti ulice. Čo si pod tým predstaviť ?

„Ide o deti, ktoré sa pre nedorozumenia a konflikty v rodine a tiež materiálnu chudobu rozhodnú opustiť rodinu a idú hľadať šťastie na ulicu, najmä do miest. Tam si chcú niečo vyžobrať, k niečomu sa dostať, aj ukradnúť,“ rozpráva páter Chovanec.

Tieto deti prežívajú celý deň na ulici, kde i prespávajú. Umožňuje to aj podnebie, v Rwande je mierna klíma, priemerná ročná teplota je okolo 24 stupňov. V zime neklesne pod osemnásť.

Ako hovorí misionár, v minulosti sami vyhľadávali a brali deti priamo z ulice, dnes ich privezú miestne úrady. Mnohé z detí, ktoré sa dostanú do centra, to podľa neho označujú za svoje „vykúpenie“.

„Keď príde nové dieťa do centra, o pár dní navštívime s ním jeho rodinu, snažíme sa pochopiť situáciu a dôvody, ktoré ho viedli odísť na ulicu, a spolu s rodinou sa snažíme hľadať riešenia, aby sa situáciu, aby sa situáciu, aby sa situáciu “ objasňuje páter Chovanec.

Dieťa teda neopúšťa centrum po dosiahnutí určitého veku, ale zväčša po zlepšení situácie v rodine. Nie vždy sa to darí, niektoré rodiny nemajú vnútornú silu riešiť svoje problémy.

Na dušičky (2. novembra) sa deti modlia za zosnulých. Na hroby kladú kvety pozbierané v záhrade.

Centrum je pre deti skutočným domovom. Cez prázdniny majú možnosť byť vo svojej vlastnej rodine. „Chceme ich pripraviť na to, že raz sa vrátia domov. Ale väčšina detí nechce ísť domov k rodine ani cez prázdniny. Pritom im na ten čas nachystáme aj nevyhnutné veci, napríklad jedlo, aby nemuseli odchádzať na ulicu. Ale aj tak nechcú ísť,“ opisuje smutnú skutočnosť misionár.

Deti sa buď boja, že doma nebudú mať čo jesť. Alebo majú strach, najmä ak rodinu opustili pre nejaký konflikt, napríklad sa boja muža, s ktorým žije ich mama. Pripadne naopak.

Školopovinné deti navštevujú školu, ktorá je blízko centra. Okrem toho, povinnosti majú v center všetci, malí aj veľkí. Ako hovorí riaditeľ Vlastimil Chovanec, výchova odzrkadľuje miestnu kultúru. „Ísť načerpať vodu do doliny po návrate zo školy je pre väčšinu rwandských detí bežná vec. Iste, staršie vezme 20-litrovú bandasku a päť- či šesťročné možno litrovú, ale tiež ide. Alebo nazbierať halúzky,“ rozpráva misionár, ktorému pomáhajú aj dvaja ďalší rehoľníci z Kamerunu.

Rwandský národ označuje za pracovitý. V centre majú 20 zamestnancov a pravidelne prichádzajú ďalšie žiadosti o prácu.

Čaj, šišky a malinovka

Zásadný rozdiel oproti našim končinám v súvislosti s Vianocami spočíva v tom, že v Rwande na vás nevyskakujú vianočné motívy už od októbra. „Atmosféru Vianoc si človek musí vytvoriť sám,” hovorí páter Chovanec.

S deťmi sa na sviatky pripravuje cez deväťdňovú prípravu, ktorá má pôvod ešte z čias zakladateľa rehole svätého Hanibala. Príprava spočíva v spoločnej modlitbe aj praktických aktivitách. Každý deň postupne pripravujú niečo materiálne, čo súvisí s Vianocami, napríklad kolísku, vankúš, svetielko.

Deti v center nachystajú aj betlehem, ktorý pozostáva z tradičného rwandského domčeka, kde kladú postavičky.

„Darčeky sa v Rwanda nedávajú. Bežní ľudia sa snažia zaobstarať si mäso, ktoré si počas roka nemôžu dovoliť.“ Zdieľať

Na Vianoce napečú šišky, contre Centre svätého Antona považované za vianočnú a veľkonočnú sladkosť. „Pojem ako Štedrý večer tu neexistes pas. Ide o čas, ktorý vnímajú deti tak, že na druhý deň sú Vianoce,“ približuje misionár. Po večernej svätej omši o 19.00 idú k stolu, kde dostanú čaj a spomínané šišky. Ani čaj bežne nemávajú, iba na Vianoce a Veľkú noc.

Božie narodenie 25. decembra deti prežívajú najmä pri svätej omši. Všetky sú slávnostne oblečené. « Naše deti sa veľmi tešia na svätú omšu, lebo sa spieva Sláva Bohu na výsostiach a tiež sa tancuje, je to veľký dôkaz radosti », pokračuje páter. Opäť majú na obed šišky, ktoré sa jedia aj v ďalšie dni.

Vzácnosťou je tiež malinovka. Tento rok poslali dobrodinci zo Slovenska do centra balík so sladkosťami, vrátane šumienok. Pri obede dostanú deti aj cukríky, lízanky či keksíky.

Darčeky sa v Rwanda nedávajú. Bežní ľudia sa snažia zaobstarať si na sviatky mäso, ktoré si bežne počas roka nemôžu dovoliť, lebo kilo stojí minimálne tri eurá. V bohatších rodinách v hlavnom meste prebrali tradície Západu, čiže majú stromček a dávajú si darčeky. Je to však veľmi novodobé a týka sa to úzkej skupiny obyvateľstva.

Minuloročný betlehem, ktorý mali v kaplnke.

Globálne prvky Vianoc ako Santa Claus deti v rwandskom centre nepoznajú. Výnimkou je azda len film Sám doma, ktorý si pozreli na DVD-čku.

Novinkou pre deti bol však nedávny videohovor s deťmi zo Spojenej školy sv. Františka contre bratislavskej Karlovej Vsi. „Jedna pani učiteľa spravila zbierku medzi deťmi, pridal sa aj ďalší pán učiteľ, tak sme sa spojili cez Zoom,” spomína si na mikulášsky večer páter Chovanec.

Africkým deťom musel vzhľadom na pandémique opatrenia na Slovensku vysvetliť, prečo sú slovenské deti na obrazovke každé v samostatnom okienku. « Naše deti prvý raz v živote videli, že sa takýmto spôsobom dá komunikovať. »

Rozpráva im náš misionár aj o slovenských Vianociach?

Vlastimil Chovanec je podľa vlastných slov hrdý Slovák a má rád naše tradície, ale nepretláča slovenské zvyky v africkom pôsobisku. Z času na čas sa ho deti pýtajú, ako to je u nás, no ako vraví – on sa chce prispôsobiť im. „Učím sa ich piesne. Mám tu akordeón, rád si zahrám,“ hovorí rodák od Bardejova.

V nedeľu po svätej omši zvykne hrať na verande pred domčekom, kde býva. Deti sa pri ňom hrajú a on zanôti, občas aj pesničky v šarišskom nárečí. Stane sa, že bez toho, aby ich učil, niektoré z detí pochytia časť piesne. Spomína si, že už počul niektoré pospevovať si po východniarsky : „Šofere, šofere, dze vašo motore…“

Páter Chovanec hovorí, že smutno mu nebýva. Mimo vlasti žije od svojich osemnástich. Na Štedrý večer si s ním najbližšia rodina zatelefonuje ešte predtým, ako si zasadnú k stolu. Situáciu misionárovi v dnešnej dobe uľahčuje aj komunikačná technológia. Ale najmä ktosi iný.

« Keď ste s deťmi a vnímate ich vďačnosť a lásku, tak vám nemôže byť smutno », uzatvára misionár.

Spoločná modlitba ruženca contre jednu októbrovú sobotu.

Skupina detí, ktorým Centrum sv. Antona pomáha.

Príbeh ou štedrosti

Hoci deti v Rwanda nepoznajú tradíciu dávania darčekov, vedia byť štedré. Dokazuje to aj príbeh, ktorý rozpráva páter Chovanec :

Podeliť sa s niekým, keď toho mám veľa, je pomerne ľahké. Dať však tomu druhému z posledného, ​​čo mi ostalo, to už naznačuje neobyčajnú veľkodušnosť. Štedrosť, s ktorou sa stretávam pri deťoch, s ktorými žijem, ma vie úžasne osloviť.

Po slávení nedeľnej Eucharistie sme sa vonku pri vychádzaní z kostola medzi sebou pozdravili a po chvíľke pomaly rozišli. Išiel som k sebe do kancelárie. O pár minút nato za mnou prišla skupinka detí. Boli vonku pred dverami, a tak som vyšiel tiež von. Sadli sme si na zem a len tak sa rozprávali, kým poniektorí robili na trávniku kotrmelce a ďalší sa naháňali. Bolo pekné slnečné nedeľné dopoludnie a my sme si ho spoločne v jednoduchosti vychutnávali.

Ako zvyčajne vo sviatočný deň vytiahol som akordeón a v rámci svojich schopností na ňom vyhrával. Hoci tento hudobný nástroj bežne v Rwande nepoznajú, deťom z Centra sv. Antona v Nyanze sa páči a radi počúvajú, „ako rozpráva“ – takto sa v miestnom jazyku vyjadruje „zvuk“.

Okolo obeda som išiel do izby vziať balíček gumových medvedíkov, malých želatínových cukríkov, ktoré nám poslali zo Slovenska. Chcel som, aby sme si náš príjemný spoločný čas ešte viac osladili. Medvedíkov v balíčku nebolo veľa, ale hoci bolo detí okolo 20, každému sa ušli dva kusy.

Niektoré deti si svoje dva malé želatínové medvedíky rýchlo zjedli, ďalšie si ich pomaličky vychutnávali, ako napríklad deväťročný Josue.

Po tom, čo Josue zjedol svojho prvého medvedíka, druhého si rozpolil. Jednu polovicu nenáhlivo s chuťou konzumoval a tú druhú držal v ruke, keď sa zrazu spoza domu objavil desaťročný Fabrice.
„Páter, Fabrice nemal cukrík,” hovorí mi Josue.
„Žiaľ, už niet,” odvetil som mu.
Z jeho výrazu tváre som jasne prečítal, že moja odpoveď ho neuspokojila. Nakoniec, ako par aj mohla, keď jeho kamarátovi sa neušlo. Chcel som mu navrhnúť, aby tú polovicu, čo mal v ruke, dal Fabricovi, ale rozhodol som sa nevstúpiť do jeho vnútorného procesu rozlišovania.

Tváril som sa, že sa pozerám iným smerom, no v skutočnosti som jedným okom nenápadne Josueho naďalej pozoroval a bol som zvedavý, čo urobí. Netrvalo mu à dlho. Ihneď zavolal na Fabrica a dal mu svoju polovicu maličkého želatínového – pre neho veľmi chutného – cukríka.

„Nemám slov. Úžasné. Nedal mu z prebytku, ale z posledného. Pour je iná trya. Pane, nauč aj mňa tomu,“ prešlo mi mysľou.

Pripomína mi to príbeh z evanjelia podľa Marka 12, 41-44 o chudobnej vdove, na ktorú Ježiš poukázal ako na príklad človeka, ktorý daruje z posledného. Do chrámovej pokladnice táto žena dala „len“ dve drobné haché, no keďže viac nemala, Ježiš hovorí, že „dala viac ako všetci“, lebo „dala všetko, čo mala“. (porov. Lc 21, 1-4)

Pred ostatnými deťmi som Josueho za toto veľkodušné gesto pochválil a dvom priateľom som urobil spoločnú fotku, ktorá mi pripomína, že žiť evanjelium je možné každému, kdekoľvek av každej dobe.

Pri deťoch som často očitým svedkom podobných gest lásky. Ako vždy, tak aj v tomto prípade prežívam veľkú radosť a vďakyvzdanie voči tomu, kto tento skutok Josuemu vnukol, a ďakujem mu za toto veľkorysé dieťa.

Inak, meno Josué je francúzska verzia aramejského mena Ješua, ktorým volali vyššie citovaného syna tesára a Márie z Nazaretu. Takýto skutok lásky mi napovedá, že naše slávenie Eucharistie sa neskončilo v kostole pri slovách „Choïte v mene Božom“, ale pokračovalo v našom láskavom spolunažívaní.

V prípade, ak chcete finančne podporiť deti v Center svätého Antona v Rwande, možno tak urobiť na číslo účtu : SK 63 0200 0000 0029 8380 0293.

Bénédict Lémieux

"Futur idole des ados. Évangéliste des zombies. Amical accro à la culture pop. Intellectuel de la télé d'une humilité exaspérante. Penseur."

Laisser un commentaire

Votre adresse e-mail ne sera pas publiée.