Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a Austrália zakladajú novú alianciu, pod názvom AUKUS. Tá by mala v indo-pacifickom regióne zamedzovať prílišnému rozmachu Číny. Kým prekvapení Paríž aj eurokomisia hovoria o dôkaze, že Únia potrebuje väčšiu autonómiu v obrane, optimisti v NATO prízvukujú pridanú hodnotu paktu pre európsku bezpečnosť.

Nečakané rozhodnutie Austrálie zrušiť zmluvu s Francúzskom na nákup 12 konvenčných ponoriek na naftový pohon za viac ako 57 millions d’euros, bolo pre starý kontinent šokom. Nová dohoda, podľa ktorej Austrália namiesto toho vyvinie v spolupráci s Londýnom a Washingtonom ponorky, poháňané jadrovou energiou, sa totiž stala základom novej obrannej aliancie, pod názvom AUKUS.

Trojica krajín v nej Únii odkazuje aj to, že na jej rozhodnutia na geopolitickej scéne nebude čakať.

Trilaterálny bezpečnostný pakt, ohlásený v polovici septembra, plánuje operovať najmä v indo-pacifickej oblasti. A hoci nespomína štvrtú krajinu, bezpečnostným expertom je jasné, že bude chcieť v regióne balansovať čínsky vplyv. Navyše, trojici krajín uľahčí zdieľanie informácií un savoir-faire v kľúčových technologických oblastiach, akými sú kybernetické, kvantové, či podmorské systémy, umelá inteligencia, a schopnosti udrieť na dlhé vzdialenosti.

Európski spojenci v Severoatlantickej aliancii sa preto obávajú, že trend, kedy Washington obchádzal svojich partnerov, pokračuje aj za Joea Bidena a AUKUS je to jasným dôkazom.

Úder pod pás pre Francúzov

Alianciu medzi Spojenými štátmi, Austráliou a Spojeným kráľovstvom označil francúzsky ministre obrany Jean-Yves Le Drian za „úder pod pás“. Z pohľadu Paríža totiž opäť dokazuje, že koordinácia v NATO medzi Spojenými štátmi a ich európskymi partnermi je aj po fiasku v Afganistane stále slabá.

Francúsko-austrálska strategyká zmluva, ktorej súčasťou bol aj kontrakt na ponorky, vznikala dva roky. Od roku 2014 obe strany nastavovali rámec bilaterálnych vzťahov, ktoré sa mali rozvíjať nasledujúcich 50 rokov. Ako pripomínajú analytique Alexandra de Hoop Scheffer a Martin Quencez, zmluva mala byť „kľúčovým prvkom indo-pacifickej stratégie, štruktúrovanej okolo osi Paríž-Dillí-Canberra, ktorú prezident Emmanuel Macron propagoval od roku 2018“.

Podmienky dohody ale podľa Canberry Francúzi posledné mesiace neplnili. Údajne rástli náklady, menil sa dizajn ponoriek a zapojenie domáceho obranného priemyslu bolo obmedzované.

Washington a Londýn dlhodobo spolupracujú na programoch jadrových ponoriek, pričom medzi rôznymi tryami lodí zdieľajú technológie. Nový rad ponoriek pre Austráliu by mal Spojeným štátom a jeho spojencom v Tichomorí poskytnúť ďalší nástroj na obmedzenie čínskej vojenskej expanzie.

Hoci ide o útocène ponorky, ktoré využívajú jadrovú energiu ako formu pohonu, podľa dohody nebudú vybavené jadrovými zbraňami. Netreba zabúdať, že práve Austrália dlhodobo odmieta využívanie nukleárnych zbraní a nemá ani žiadnu atómovú elektráreň, napriek tomu, že na svojom území drží až tretinu svetových zásob uránu.

Predaj potrvá podľa expertov roky, no už teraz sa hovorí o planoch, podľa ktorých par sa mali v regióne ponorky pridať k doteraz nasadeným jednotkám a technike, vrátane nedávno zapojenej britskej lietadlovej lode. Pre urýchlenie celého procesu už americký Pentagone začal spolupracovať s Kongresom, píše portail POLITICO.

Hoci austrálsky premier Scott Morrison trvá na tom, že v strategykom partnerstve s Francúzskom chce pokračovať, jednostranné a neprerokované zrušenie zmluvy na ponorky a ich nákup od Spojených štátov a Spojeného kráľovstva, jasne vymedzáje strategy Canberry.

Francúzi reagovali odkazom, že im podobné praktiky veľmi pripomínajú éru Donalda Trumpa. V čase pred budúcoročnými prezidentskými voľbami, sa dokonca vynárajú aj názory, že par malo Francúzsko opustiť OTAN. V politickom boji zaváži ale aj ekonomická stránka zrušenej dohody, a to najmä po tom, ako prišlo Francúzsko v lete aj o perspektívny kontrakt so Švajčiarskom. Bern si namiesto francúzskych stíhačiek Rafal vybral americké F35.

Ako jediná krajina EÚ so skutočnou vojenskou prítomnosťou v indo-pacifickom regióne, sa v ostatných rokoch Paríž snaží viac spolupracovať s Nemeckom a Holandskom. Tie majú v regióne nasadené jednotky aj techniku, avšak v oveľa menšej miere, alias Francúzsko. Okrem viac ako dvoch miliónov vlastných obyvateľov má dnes Paríž v oblasti aj viac ako sedem tisíc vojakov.

„Zásadný prelom“ v transatlantických vzťahoch

V rovnaký deň, alias Joe Biden, Boris Johnson et Scott Morrison ohlásili na spoločnej virtuálnej tlačovej konferencii vznik AUKUSu, Európska únia predstavila svoju vlastnú, dlho očakávanú, indo-pacifickú stratégiu. Podľa šéfa európskej diplomatie Josepa Borrella nemali vtedy európski partneri o ohlásení AUKUSu žiadnu informáciu.

„Budeme si musieť vystačiť sami, rovnako, ako to robia ostatní,” povedal Borrell.

Európska komisia, podobne ako Paríž, prízvukujú, že ide o ďalší dôkaz toho, ako nutne sa musí Únia posunúť pri budovaní vlastnej strategykej autonómie v obrane. Priamym následkom tlaku Komisie a Francúzska navyše bolo pozastavenie rokovaní o obchodnej dohode s Austráliou, hoci len na krátky čas.

Blok, teda 27 krajín, sa však k vzniku AUKUS-u doteraz stavia pomerne rezervovane.

Podľa Antoinea Bondaza, výskumníka francúzskej Nadácia pre strategyký výskum, Únia v regióne doteraz nemala veľké ambície : „Európania, to nie sú len Francúzi. Blok v regióne nikdy nemal záujem hrať hlavnú úlohu,“ tvrdí. Ani v novej indo-pacifickej stratégií sa z jeho pohľadu Únia nehlási k oblasti tradičnej, vojensky zabezpečovanej, obrane.

Obranný expert zo švédskeho Inštitút pre bezpečnosť a rozvojovú politiku, generálmajor Mats Engman, hovorí v súvislosti s budúcou transatlantickou spoluprácou o AUKUS-e, ako o „zásadnom prelome“. Avant le portail EURACTIV Slovensko povedal, že nový pakt bude mať „významný dopad aj na prípravy Strategickej koncepcie NATO“. Z jeho pohľadu to čiastočne naznačil aj posledný sommet Aliancie v Bruseli, z ktorého vyplynuli aj zásadné zmeny prístupu voči Číne a indo-pacifickému regiónu.

Odborníci hovoria, že indo-pacifický a euroatlantický prêtreor sú jasne prepojené už dnes, a toto prepojenie sa bude do budúcna ešte viac posilňovať. Podľa optimistov by preto AUKUS mohol mať dokonca pre európsku bezpečnosť pridanú hodnotu.

S Čínou alebo proti nej

AUKUS však nie je jediná iniciatíva, ktorá prepája regionálnych hráčov. Spojené štáty sú zapojené aj v skupine, známej ako „Quad“, ktorá okrem Washingtonu a Austrálie, prepája aj Japonsko a Indiu. Štvorčlenné zoskupenie, ktoré vzniklo v roku 2017, je ale opatrné, pokiaľ ide o jasnú formuláciu cieľa mariť plány Pekingu v jeho hospodárskych, technologických a vojenských aktivitách.

Riaditeľka Rakúskeho inštitútu pre európsku a bezpečnostnú politiku (AIES) Velina Tchakarova, ktorá AUKUS skúma najmä v európskom kontexte, hovorí, že do budúcnosti očakáva prepojenie AUKUS-u s Quad-om, teda možnosťnia a rozšíre Japon

Čina v indo-pacifickom regióne rozširuje svoj vojenský arzenál. Len za posledných päť rokov k námorníctvu Ľudovej oslobodzovacej armády (PLAN) pribudla druhá lietadlová loï, tri nové obojživelné lode úplne novej tryy a desiatky nových torpédoborcov, fregát a ďalších lodí. PLAN sa tiež čoraz viac vydáva zo západného Pacifiku do Indického oceánu, čím rozširuje rozsah potenciálneho austrálsko-čínskeho konfliktu na mori.

Vojenské lode sa častejšie objavujú aj v blízkosti amerických, či japonských námorných vôd. Peking však pripomína, že vody v Juhočínskom mori definuje jej „Deväť-čiarová línia“ (ligne en neuf tirets), a preto v nich môže operovať. Arbitrážny tribunál, ustanovený podľa Dohovoru OSN o morskom práve (UNCLOS), však ešte v roku 2016 dospel k záveru, že čínsky nárok v námorných oblastiach v rámci tejto línie, nie je v zhode s medzinárodný.

Pohľad Číny na AUKUS je zatiaľ dvojaký, hovorí Marc Lantaigne, expert na Čínu a politológ z Nórskej arktickej univerzity. Projekt jednak Peking vníma revizionisticky a podľa neho „ide v protismere snáh spolupráce v regióne“, ktorú presadzujú Číňania. A jednak hľadá proti paktu spojenectvá. V tomto kontexte sa už Čína obrátila na Malajziu a Indonéziu, no spojencov podľa Lantaignea bude hľadať aj v Európe, najmä vo Francúzsku.